05.08.2016 – 31.12.2016 – 150 rokov divadla v Petrovci, dokumentačná výstava autora Vladimíra Valentíka.

17.02.2016 – 10.03.2016 – Narodeniny v Hermanovom brlohu – Detské múzeum, Celje, Slovínsko
Autorka výstavy: Jožica Trateški, vyššia kustódka Detského múzea z Celja

07.08.2015 - 31.12.2015 – Slovenská izba, Poznáte ma? a Odev detí v minulosti Slovákov vo Vojvodine – Múzeum vojvodinských Slovákov

04.08.2015 o 19.00 hod. Etnografické múzeum v Belehrade 

Spoločensko-politické, hospodárske a kultúrne dejiny multinacionálnej Vojvodiny boli velmi zložité a mali svoj vlastný osobitný historický vývoj. Zvlášť bol dynamický v podvečer druhej svetovej vojny. Po krátkodobej Aprílovej vojne a rýchlej kapitulácii Kráľovstva Juhoslávie roku 1941 Vojvodinu okupovali sily Osi a rozdelili ju do troch okupacných zón. Hnutie odporu v celom štáte v roku 1941 v daných podmienkach nebolo nadostač pripravené. O XIV. vojvodinskej  údernej slovenskej brigáde písali mnohí účastníci druhej svetovej vojny, zvýšená pozornosť bola venovaná vojne po jej skončení.  Novšie údaje a historiografické prístupy takmer nejestvujú. Avšak aj v podmienkach, keď došlo k vylúčeniu objektívnych prístupov k určitej historickej udalosti, vieme, že sa stala a pozornosť sa jej musí venovať z viacerých aspektov.

Autor výstavy: Vladimír Valentík

Výstava bola otvorená 17. októbra 2014 o 10,00 hod v predsieni Štúdia M, Ignjata Pavlasa 3 v Novom Sade, v rámci osláv 70. výročia Hlasu ľudu a 150. výročia slovenskej tlače vo Vojvodine (v Srbsku).

V bohatých dejinách slovenskej tlače vo Vojvodine prvé časopisy SLÁVIK a ZORNIČKA začali vychádzať v Novom Sade roku 1864 a vydával ich učiteľ Jozef Podhradský (1823 – 1915). SLÁVIK bol mesačník pre deti. Prvé číslo vyšlo 1. septembra 1864. ZORNIČKA – „list pre slovenských mládencov a panny", teda náš prvý mládežnícky časopis.

Dokumentárna výstava pri príležitosti 150. výročia narodenia a 70. výročia úmrtia

Ján Čajak – spisovateľ a učiteľ, bol jednou z ústredných osobností kultúrneho a osvetového života Báčskeho Petrovca a vojvodinských Slovákov v prvej polovici 20. storočia. Na začiatku I. svetovej vojny bol internovaný a väznený v Kamenici a Subotici. Účinkoval ako delegát vojvodinských Slovákov v práci Veľkej národnej skupštiny 25. 11. 1918, keď Vojvodina bola pripojená ku Kráľovstvu Srbov, Chorvátov a Slovincov. Bol pri zakladaní Slovenského gymnázia v Petrovci a spoluzakladateľom prvého vydavateľstva vojvodinských Slovákov Juhoslovenského nakladateľského spolku v Petrovci roku 1920, keď sa stal aj zodpovedným redaktorom novín Národná jednota, ktoré práve vtedy začali vychádzať. Po založení Matice v Petrovci pôsobil ako predseda Literárneho a etnografického odboru Matice slovenskej v Juhoslávii.

Reč fotografija potiče iz grčke reči photos – svetlo i graphos – pisanje, u bukvalnom prevodu je to „pisanje svetlom“. Počeci fotografije se tiču tehničkog napretka i izuma u 19. Veku, koje su se dešavale na polju nauke i umetnosti. Fotografija je za vreme svog kratkog i dinamičnog razvoja prošlo kroz razne oblike i mehaničke forme. Osnovnom i važnom formom mehanike je poznata Camera obscura (lat. mračna komora), koja predstavlja optički uređaj i prethodnik je fotoaparata. Camera obscura je u principu kutija sa rupom na jednoj strani, tako da svetlo iz spoljašnje scene, po prelasku kroz rupu, pada na konkretno mesto na suprotnoj strani zida kutije. Sa ovim aparatom je projektovana slika uvek bila manja nego što zapravo jeste i bila je naopačke. Kamera je imala dugoročan, viševekovni razvoj.

Važan segment kulture svakog društva su običaji. Običaji nam olakšavaju međusobnu komunikaciju, međusobno povezuju članove jedne zajednice, izdvajaju „nas“ od drugih, pomažu nam da izađemo na kraj sa raznim životnim situacijama i često su naša veza sa prirodom. U svetu nema društva (zajednice) bez običaja, oni su njegov sastavni deo i neodvojivi su deo svakog pojedinca.

Običaji koji su primenjivani u prelomnim situacijama čoveka ili društva a čije pridržavanje je strogo propisano su obredi (rituali). Primenjuju se na simboličkoj ravni i njegovim izvršenjem se promena za koju su vezane postaje legitimna.

Tradicionalno odevanje dece, kao tema istraživanja, etnografima dugo nije bila zanimljiva. Jedan od razloga je izgled ove odeće – ona je bila jednostavna, praktična i pre svega skromno ukrašena. Osim ovoga, dečija odeća se nije (sa)čuvala kao odeća odraslih jer su deca svoju odeću brzo pohabala ili su je nasleđivali mlađa braća i sestre.
Pod pojmom dečija odeća se podrazumeva način odevanja dece dok ona ne počnu da nose odeću odraslih. Odeća dece zavisi od uzrasta tačnije od fizičkog razvoja deteta.
Uprkos tome što se tradicionalna odeća dece Slovaka u Vojvodini menjala prema promenama odeće odraslih, sačuvani su i neki arhaični elementi ili forme odevanja kao npr. delovi odeće koji liče na druge košulje koje nose oba pola.